Ocenění jí 9. listopadu 2026 předal rektor Petr Kopecký v Koncertním sále Fakulty umění v City Campusu OU. Slavnostní setkání připomnělo 35. výročí založení Ostravské univerzity i odkaz 17. listopadu.

Univerzita ocenila její dlouhodobé prosazování demokratických hodnot, principů právního státu a ochrany lidské důstojnosti. Vyjádřila tím také uznání její občanské odvaze a důrazu na spravedlnost, respekt a odpovědnost ve veřejném životě.

Demokratické hodnoty potřebují lidské příklady

Rektor Petr Kopecký při předání ocenění připomněl, že demokracie nestojí pouze na politických institucích a ústavních pravidlech. Vyžaduje také osobní odvahu, odpovědnost a ochotu veřejně hájit hodnoty svobodné společnosti. V působení Zuzany Čaputové vyzdvihl příklad veřejné služby založené na respektu, dialogu a důvěře.

Demokracii chrání lidé

Zuzana Čaputová ve svém poděkování zdůraznila, že odpovědnost za demokratické hodnoty nekončí odchodem z veřejné funkce. Vycházela přitom ze zkušeností ze svého prezidentského mandátu a věnovala se otázce, na jakých lidských kvalitách závisí odolnost demokratických institucí.

Hovořila o strachu, manipulaci i zahlcení veřejného prostoru a o tom, jak mohou oslabovat demokracii. Za důležité považuje schopnost porozumět vlastním emocím, přijímat nejistotu a respektovat lidskou důstojnost i v zásadním nesouhlasu.

„Ľudská zrelosť a silné demokratické inštitúcie sa navzájom potrebujú,“ uvedla. Zvláštní místo v tomto vztahu podle ní mají univerzity, které učí rozumět světu, ověřovat poznání a klást náročné otázky. Jsou také prostorem, kde se lidé mohou učit nesouhlasit bez nepřátelství.

Projev Zuzany Čaputové

Projev zveřejňujeme v plném znění.

Vážený pán rektor,
vážené členky a členovia akademickej obce,
milé študentky, milí študenti,
dámy a páni,

ďakujem vám za toto vzácne ocenenie aj za možnosť byť dnes medzi vami. Prijať cenu za prínos k rozvoju slobody a demokracie je pre mňa veľkou cťou. Je mi potešením zaradiť sa k osobnostiam, akými sú Petr Pithart, Adam Michnik či Jacques Rupnik. Ľudia, ktorých príbehy nám pripomínajú, že sloboda a demokracia potrebujú niekoho, kto sa ich zastane. Svojím hlasom, svojou prácou, ale aj rozhodnutiami vo chvíľach, keď za ne treba niesť osobnú cenu. Toto ocenenie preto prijímam s vďačnosťou. A tiež s vedomím, že zodpovednosť za hodnoty, ku ktorým sme sa prihlásili, sa odchodom z verejnej funkcie nekončí.

Počas výkonu prezidentského mandátu som mala privilégium — a niekedy aj bremeno — sledovať demokraciu z tej najbezprostrednejšej blízkosti. Videla som silu jej inštitúcií. Aj ich zraniteľnosť. Videla som, koľko závisí od pravidiel, ktoré sme si vytvorili. A koľko od ľudí, ktorí ich majú napĺňať a chrániť. Keď som odchádzala z úradu, zostala vo mne otázka, ktorá ma odvtedy neopustila.

Po celé desaťročia sme sa oprávnene pýtali: Ako vybudovať inštitúcie schopné chrániť demokraciu? Moja skúsenosť ma však priviedla aj k ďalšej otázke: Od akých ľudských kvalít napokon závisia aj tie najlepšie demokratické inštitúcie? Práve o tomto ľudskom rozmere demokratickej odolnosti by som dnes chcela hovoriť.

To, čoho som bola svedkom na Slovensku, nebolo iba slovenským príbehom. A nebolo to ani celkom nové. Porovnávací výskum opisuje pozoruhodne podobné vzorce naprieč rôznymi demokraciami. Odlišné dejiny. Odlišné kultúry. Odlišné politické prostredie. A predsa sa znova a znova objavuje ten istý sled udalostí.

Politickí oponenti sa postupne menia na nepriateľov. Verejný nesúhlas prerastá do morálnej konfrontácie. Strach sa stáva politickým nástrojom. Sľub jednoduchej istoty začína prevažovať nad zložitosťou demokracie.

Demokratické pravidlá sú len zriedka úplne zrušené. Oveľa častejšie sa postupne prepisujú. Často celkom legálne. Niekedy dokonca demokratickými postupmi. Až jedného dňa… sa zdá, že sa vlastne nič nezrútilo. A predsa sa už niečo podstatné stratilo.

Tieto pozorovania nevysvetľujú celú krízu demokracie. Ani ju vysvetliť nemajú. Príčiny oslabovania demokracie sú širšie a oveľa zložitejšie. Rastúce ekonomické nerovnosti. Narušujúce dôsledky globalizácie. Rýchly technologický vývoj. Séria navzájom sa prekrývajúcich kríz. To všetko zohráva svoju úlohu.

Fascinovala ma však ešte jedna rovina tohto príbehu. Ľudský rozmer oslabovania demokracie. Nie podmienky, ktoré robia demokraciu zraniteľnou. Ale rozhodnutia, ktoré túto zraniteľnosť premieňajú na politickú realitu.

Niekoľko pozorovaní vo mne zostalo obzvlášť silno. Prvé sa týka strachu. Z mojej skúsenosti viem, že lídri, ktorí prekročili právne alebo etické hranice, sa často stávajú väzňami jedného dominantného imperatívu: vyhnúť sa zodpovednosti. Politické prežitie sa postupne mení na osobné prežitie. A vo chvíli, keď sa moc stane podmienkou vlastnej ochrany, začne sa postupne meniť na hlavný motív politiky. Sebazáchova sa stáva mierou všetkého.

Takmer každý oponent. Takmer každá inštitúcia. Sa stáva prekážkou.

Strach vzniká na vrchole moci. Nikdy tam však nezostane. Šíri sa. Cez inštitúcie. Cez verejnú diskusiu. Napokon celou spoločnosťou.

A práve tu sa objavuje ďalší paradox. Čím viac verejný život ovláda strach, tým príťažlivejšou sa stáva istota. A čím viac istotu sľubuje jediný hlas, tým viac sa sloboda potichu vytráca.

Ďalšie pozorovanie, ktoré vo mne zostalo, sa týka javu, ktorý som si nazvala transformáciou manipulátora. Čím viac sú lídri ovládaní strachom, tým viac sa snažia formovať realitu, ktorú ľudia prežívajú. Spočiatku som si myslela, že je to len stratégia. Postupne som si však uvedomila, že sa deje niečo oveľa hlbšie. Manipulácia nemení iba tých, ktorí počúvajú. Postupne mení aj tých, ktorí hovoria.

Čím presvedčivejšie manipulátor klame, tým viac svojmu klamstvu verí. A čím viac mu verí, tým autentickejšie klame. Hranica medzi pravdou a politickou užitočnosťou sa začína vytrácať. Fakty sa stávajú predmetom vyjednávania. Jazyk sa polarizuje. Dezinformácie sa stávajú nástrojom vládnutia. Pretože rozdelená spoločnosť sa manipuluje ľahšie.

Aj samotná pravda sa postupne stáva ďalším bojiskom politického zápasu.

Ďalší opakujúci sa vzorec sa týka tempa. Demokratické oslabovanie nie je poháňané iba obsahom politických rozhodnutí. Rovnako dôležitý je aj spôsob, akým sú presadzované. Jedným z prvých signálov býva náhle zrýchlenie.

Systémové zmeny prichádzajú naraz vo viacerých oblastiach. Často bez riadnej verejnej diskusie. Často obchádzajúc disciplínu demokratického procesu. Príliš rýchlo pre demokratickú deliberáciu. Príliš rýchlo pre občiansku spoločnosť. Príliš rýchlo pre nezávislú kontrolu.

Výsledkom nie je iba politická zmena. Je ním aj psychologické vyčerpanie. Keď sa mnohé mení naraz a rýchlo, ľudia postupne strácajú schopnosť rozlišovať medzi tým, čo je naliehavé, a tým, čo je skutočne podstatné. Samotné zahltenie sa stáva politickou stratégiou.

A s ním prichádza ďalší paradox. Demokracia chráni čas potrebný na spochybňovanie moci. Autoritárstvo získava moc tým, že možnosť spochybňovať odstraňuje.

Strach… Manipulácia… Tempo… Keď sa dnes obzriem späť, uvedomujem si, že to neboli izolované pozorovania. Odhaľovali rôzne spôsoby, akými moc postupne rozširuje svoj dosah: na naše emócie, na naše vnímanie pravdy, a napokon aj na našu skúsenosť s časom.

To všetko ma postupne priviedlo k ďalšej otázke. Čo demokracia žiada od nás? Pretože inštitúcie sa neochránia samy. Chránia ich ľudia. Ústavy a zákony sa nevykladajú samy. Vykladajú ich ľudia.

Ako prezidentka som slúžila svojej krajine v období viacerých kríz. Pandémie. Plnohodnotnej vojny v susednej krajine. Každoročnej výmene vlád. Vyhrážok smerovaných mne a mojej rodine. A neustáleho prúdu rozhodnutí, očakávaní, kritiky a hluku.

A predsa sa niektoré z najdôležitejších momentov tých rokov odohrali v úplnom tichu. Nie na stretnutiach…. Nie pred kamerami. Ale osamote.

V snahe porozumieť vlastným emóciám a motiváciám skôr, než urobím rozhodnutia, ktoré ovplyvnia milióny ľudí. V snahe rozlíšiť medzi reakciou ega a rozhodnutím zakotveným v hodnotách. V snahe zostať v spojení s hlbším zmyslom služby.

Táto skúsenosť ma naučila niečo nové a možno nečakané. Najväčšie výzvy líderstva sa často neodohrávajú okolo nás. Odohrávajú sa v nás.

Ako som spomenula, slúžila som našej krajine v období kumulovaných kríz. No žiadna z týchto okolností, akokoľvek náročná, nemohla ospravedlniť opustenie demokratických hodnôt, ktorým som sa zaviazala slúžiť. Pretože služba hodnotám nie je otázkou okolností. Je otázkou princípu.

Časom som pochopila, že líderstvo nie je len o vedení krajiny, inštitúcie či zvládaní krízy. Je aj o vedení seba samého. Pretože najdôležitejšia moc, akú budeme kedy vykonávať, je moc nad sebou samými.

Toto sa mi obzvlášť jasne ukázalo počas náročných chvíľ môjho mandátu. Nie každý strach si zaslúži stať sa rozhodnutím. Nie každá emócia si zaslúži stať sa činom. A nie každá myšlienka si zaslúži stať sa presvedčením.

Dôležité bolo zastaviť sa. Reflektovať. Vytvoriť malý odstup medzi impulzom a reakciou.

Môže to znieť ako osobná zručnosť. Ja verím, že je to aj demokratická zručnosť.

Pretože demokracia potrebuje ľudí schopných žiť v zložitosti. Schopných odolávať jednoduchým odpovediam na zložité otázky. Schopných spájať vedomosti s pokorou. Silu so súcitom.

Naučili sme sa premýšľať o demokracii ako o politickom systéme. Oveľa menej však premýšľame o demokracii ako o ľudskej praxi.

Demokracia od nás žiada, aby sme prijali, že výsledok nebude vždy podľa našich predstáv. Že aj náš oponent má právo spolurozhodovať. Že naša moc má hranice. A že sloboda, ktorú žiadame pre seba, patrí aj druhým.

Možno demokracia nie je iba systémom slobody. Možno je aj systémom organizovanej neistoty. Demokracia od nás žiada, aby sme sa s touto neistotou naučili žiť bez toho, aby sme sa vzdali slobody.

To však môže byť náročné najmä pre ľudí, ktorí už dlho žijú v obavách o svoju budúcnosť. Ľudia prirodzene hľadajú bezpečie, spolupatričnosť, zmysel, orientáciu. Keď tieto potreby zostávajú príliš dlho nenaplnené, stávame sa zraniteľnejšími voči jednoduchým odpovediam. Odpovediam tých, ktorí sľubujú poriadok výmenou za zložitosť.

A možno jednou z najväčších chýb, ktorých sa môžeme dopustiť, je odpovedať na strach ľudí v našich spoločnostiach pohŕdaním. Demokraciu neposilňujeme tým, že ponižujeme tých, ktorí sa boja. Posilňujeme ju tým, že ľuďom pomáhame cítiť sa videní, počutí a pochopení.

To ma privádza k ďalšej lekcii, ktorú ma verejný život naučil. Empatia nie je slabosť. Empatia je jednou z najvyšších foriem sily.

Vyžaduje si silu počúvať skôr, než súdime. Silu zostať úctiví, keď čelíme nepriateľstvu. Silu rozpoznať ľudskosť aj v tých, s ktorými hlboko nesúhlasíme.

Porozumenie druhému nás pritom nezbavuje možnosti jasne sa postaviť proti tomu, čo robí. Umožňuje nám však viesť tento zápas bez toho, aby sme popreli jeho ľudskú dôstojnosť.

Demokracia stojí na pozoruhodne nádejnom predpoklade. Že ľudia dokážu žiť slobodne. Rešpektovať odlišnosť. Deliť sa o moc. Riešiť konflikty bez násilia. A prijať, že nikto z nás nevlastní celú pravdu.

Preto by sme si mali položiť otázku: Nakoľko sme demokratickí vo vlastnej mysli? Ako reagujeme na neistotu a odlišnosť? Stávame sa zvedavými alebo defenzívnymi? Hľadáme porozumenie alebo víťazstvo? Počúvame alebo len čakáme, kým príde rad na nás?

Môžu sa to zdať byť osobné otázky. Ja verím, že sú to aj otázky demokratické.

Možno nás demokracia vyzýva rozvíjať…

…schopnosť zostať verní pravde aj vtedy, keď sa pravda stáva nákladnou.

…schopnosť zostať pozorní najmä vtedy, keď je všetko okolo nás vytvorené tak, aby nás rozptyľovalo.

…schopnosť vidieť oponenta bez toho, aby sme z neho urobili nepriateľa.

…schopnosť niesť moc bez toho, aby moc niesla nás.

Demokracia nepotrebuje dokonalých ľudí. Potrebuje ľudí, ktorí nikdy neprestanú rozvíjať kapacity, vďaka ktorým je sloboda vôbec možná.

Tieto ľudské kapacity však neexistujú vo vákuu. Potrebujú inštitúcie, prostredníctvom ktorých môžu formovať verejný život. Potrebujeme aj pravidlá, ktoré obmedzujú svojvôľu, nezávislú kontrolu a ochranu práv, na ktorú sa môže spoľahnúť každý človek. Aj vtedy, keď tí, ktorí majú moc, vo svojej zodpovednosti zlyhajú. Ľudská zrelosť a silné demokratické inštitúcie sa navzájom potrebujú.

Univerzity majú v tomto vzťahu osobitné miesto. Učia nás rozumieť svetu, overovať poznanie a klásť náročné otázky. Sú tiež priestorom, v ktorom sa môžeme učiť nesúhlasiť bez nepriateľstva.

Dámy a páni,

po všetkom, čo som mala možnosť zažiť, som neprestala veriť v demokraciu. Len si ešte viac uvedomujem, čo od každého z nás žiada.

Keď sa dnes obzriem za svojou doterajšou cestou, uvedomujem si, že najdôležitejšie nie je to, že som sa stala právničkou. Ani to, že som sa stala prezidentkou. To boli dôležité roly. Ale najdôležitejšie je, že som sa snažila žiť v súlade s hodnotami, ktorým som verila.

Každá funkcia, aj tá najvyššia, je len dočasná. To, čo by malo pretrvať, je kontinuita našich hodnôt v meniacich sa kulisách života. Dôležité je, či dokážeme zostať sami sebou, keď nimi prechádzame.

Aj ocenenie, ktoré dnes s vďačnosťou prijímam, je pre mňa povzbudením pokračovať na tejto ceste.

A tak by som nám všetkým chcela zanechať jednoduché pozvanie. Popri snahe porozumieť svetu nezabúdajme porozumieť aj sebe samým. Pretože budúcnosť bude od nás žiadať veľa. No možno zo všetkého najviac bude žiadať zrelosť.

Budúcnosť demokracie bude závisieť aj od toho, akými ľuďmi sa stávame.

Ďakujem vám.

Zuzana Čaputová je slovenská advokátka a bývalá prezidentka Slovenské republiky. Prezidentský úřad zastávala v letech 2019–2024 jako první žena v historii země. Před nástupem do této funkce se profesně věnovala advokacii a podílela se na právním zastupování v kauze pezinské skládky. Za angažmá v této kauze získala v roce 2016 Goldmanovu environmentální cenu.

Ostravská univerzita udělila tradiční Ceny rektora

Také čtěte